Chyť deň za rohy, lebo za chvost ho už nedochytíš

Autor: Margita Vinšová | 11.1.2013 o 14:00 | (upravené 12.1.2013 o 13:33) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  121x

Výplod fatázie, v škole, na slohovú tému : Chyť deň za rohy, lebo za chvost ho už nedochytíš. Prečo to nepoňať ako vždycky - svojsky.

„Zlatko, pozri sa na neho. No nie je rozkošný?“ Isteže, tieto slová si nemôže nikto v útlom novorodeneckom veku pamätať, ale s istotou môžem tvrdiť, že spadali na každú detskú tváričku, bacuľaté líčka, drobné rúčky či miniatúrne pršteky na nohách. Pretože práve tým sa to všetko začalo.

Pokračovanie však už nebolo tak rozplývajúce sa nad malým ľudským živôtikom, ale naopak nasledovali prvé nespokojnosti sprevádzané okríknutiami, prevýchovnými údermi po zadku až nekonečnými dohovárania čo nesmieme. Detským trucujúcim plačom si prešiel predsa každý.

Prvé húfy pupákov jasne symbolizovali, že nám naše „maličké“ opäť raz vyrástlo. A práve táto fáza vývoja sa nakláňala až k prasknutiu rodičovských nervov. Prvé výstrelky, tajné poťahovanie z cigarety, túlania sa s kamarátmi, kašlanie na školu, výstrihy pomaly až odhaľujúce dva rastúce gombíky na hrudi a samozrejme neodmysliteľná omietka na tvári... Prvoradé tváriť sa, že sme zjedli všetku múdrosť sveta a iní nám viete čo môžu....Však sme predsa tými najúžasnejšími, najmúdrejšími a pochopiteľne najsebestačnejšími a čo nám do toho majú čo kecať nejakí, božechráň, ešte aj staromódni rodičia... Ale keď sa vyskytne prvá riadna prekážka a dopadneme na zadok, keď zistíme, že aj ten náš vysnívaný krásavec sa ťahá s tromi ďalšími odrazu ani tá materinská náruč nie je až tak na zahodenie, pravda?

A tak to začína slzami, dušovaním sa, že už nikdy, láska života je rázom preč a to na celý ukrutne dlhý týždeň, do kedy na nás nezažmurká ďalšia hlava ohromne sexuchtivá a hľa, po našom predchádzajúcom krásavcovi zrazu ani smietky.

A keď toto všetko prekonáme odrazu nám je 30, na krku 2 deti, manžel v robote a v bruchu sa znova dačo hýbe. Pár kíl na vyše, vlasy strapaté pod očami balóniky. Ale náš drahý nás upokojuje, že sme predsa najkrajšie a inej pre neho niet. Ale bez tak mu neveríme a preto smsky pravidelne skontrolujeme. Práčka bude verným milencom a žehlička priateľkou. A takto nám to šlape všetko na hlavu a roky sa míňajú hádky plynú a udobrovania o to krajšie.

A ani nevieme ako a zrazu sú deti preč. Kríže bolia, vlasov niet, tváre blednú pokožka starne a už len bedákame, že do hrobu čas sa kráti. Takto to ešte tých 15 rokov potiahneme, a keď naozaj nás kosti zradia a telo začne štrajkovať, zuby v poháriku plávať a iskra v očiach vytrácať sa vieme, že sa koniec blíži. Spätne hladíme na náš život, spomienky a cesty, ktorými sme prešli.

Pohliadneme na manžela, na tie jeho dva chlpy na hlave, ale vernosť v očiach evidentnú a vtedy si uvedomíme, že predsa len tie reči v tehotenstve na našu adresu nevysielal asi len tak do vetru. A my sa usmejeme a šťastne dožijeme.

Darmo budeme bedákať čo sme nestihli. Darmo budeme premýšľať nad tým, čo sme mohli napraviť. Veď keby bolo keby, boli by sme v nebi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?